Vladimír Šucha: AI nie je len “lepšie kladivo”. Môže nás odnaučiť myslieť!
Kým svet rieši, čo všetko dokáže umelá inteligencia vytvoriť, Vladimír Šucha upozorňuje aj na oveľa tichšie a nebezpečnejšie riziko: postupnú eróziu nášho myslenia, pozornosti a schopnosti rozumieť svetu. V otvorenom rozhovore hovorí o AI nie ako o ďalšom nástroji, ale o technológii, ktorá mení naše vedomie, identitu aj vzťahy.
M: Hoci sa o umelej inteligencii hovorí masovo najmä posledné dva roky, vy tento vývoj sledujete z prvej línie v Bruseli oveľa dlhšie. Ktoré kľúčové momenty z vašej praxe vám ukázali, že nestojíme len pred ďalšou technologickou inováciou, ale pred civilizačným zlomom?
VŠ: Moja osobná genéza s umelou inteligenciou sa vlní históriou posledných dvoch desaťročí a v pamäti mi vyčnievajú tri zásadné momenty, ktoré formovali môj dnešný postoj. Ten prvý sa datuje do roku 2008. V tom čase som pripravoval riaditeľov Európskej komisie na „Európsky rok inovácií a kreativity“. V jednej miestnosti som mal špičkových kreatívcov a lídrov, zatiaľ čo vonku kulminoval rozmach Facebooku a iPhone sa práve začínal masovo rozbiehať. Položil som im vtedy otázku: „Čo sa stane so spoločnosťou, keď technológie začnú hrať takúto dominantnú úlohu v našom každodennom živote?“ Ostalo mrazivé ticho. Nikto, ani z tých najprogresívnejších kruhov, nemal odpoveď. Toto ticho ma sprevádzalo roky a bolo pre mňa dôkazom nášho kolektívneho „slepého bodu“ voči dopadom technológií.
Druhý zlom prišiel okolo roku 2015, keď som viedol Spoločné výskumné centrum (JRC) – vedecký servis Európskej komisie. Prišiel za mnou kolega z oddelenia pre hospodársku súťaž s fascinujúcim problémom: mali podozrenie, že siahodlhé právne dokumenty, ktoré im posielajú veľké technologické platformy, už nepíšu ľudia, ale stroje. Už vtedy sme videli, že AI ticho vniká do strategických procesov moci a biznisu. To ma viedlo k iniciovaniu prvej ucelenej európskej štúdie o AI, ktorú sme publikovali v roku 2018.
Tretí, a možno najsilnejší moment, sa viaže na rok 2020. Väčšina sveta objavila generatívnu AI až koncom roka 2022, no mne sa vtedy dostal do rúk text napísaný modelom GPT-3 pre denník The Guardian. Ten článok bol o tom, prečo sa ľudia nemusia báť strojov. Jeho štylistická čistota a argumentačná sila ma šokovali. Vtedy som pochopil, že máme do činenia s niečím Druhý zlom prišiel okolo roku 2015, keď som viedol Spoločné výskumné centrum (JRC) – vedecký servis Európskej komisie. Prišiel za mnou kolega z oddelenia pre hospodársku súťaž s fascinujúcim problémom: mali podozrenie, že siahodlhé právne dokumenty, ktoré im posielajú veľké technologické platformy, už nepíšu ľudia, ale stroje. Už vtedy sme videli, že AI ticho vniká do strategických procesov moci a biznisu. To ma viedlo k iniciovaniu prvej ucelenej európskej štúdie o AI, ktorú sme publikovali v roku 2018.
M: V diskusiách často narážame na argument, že AI je len „lepšie kladivo“ alebo „rýchlejší počítač“. Vy však zdôrazňujete, že toto prirovnanie je nebezpečne zavádzajúce. V čom vidíte tú zásadnú zmenu nášho vzťahu k technológiám?
VŠ: Veľké technologické firmy nám roky podsúvali naratív, že AI je len neutrálny nástroj – niečo ako rýchlejšie auto. Je to však zastieracia taktika. Tradičné nástroje menili to, čo robíme (našu produktivitu), ale umelá inteligencia mení to, kým sme. Je to vôbec prvá technológia v dejinách, ktorá vstupuje priamo do nášho vedomia, ovplyvňuje naše kognitívne procesy, naše emócie a v konečnom dôsledku aj našu identitu. Nejde o to, že počítač niečo vypočíta rýchlejšie; ide o to, že algoritmus začína spoluvytvárať naše túžby, nálady a vnímanie reality.
V spoločnosti dnes vidíme dva nebezpečné extrémy. Na jednej strane sú nekritickí nadšenci, ktorí veria, že AI vyrieši každú krízu od klimatickej až po ekonomickú. Na druhej strane sú ľudia paralyzovaní strachom, ktorí technológiu vopred zavrhujú. Obe tieto polohy nám zväzujú ruky. Pravda nie je v slepom uctievaní, ani v úteku. Potrebujeme AI „uchopiť do rúk“, začať ju aktívne používať, ale s neustálym, priam vedeckým pozorovaním toho, čo nám v ten moment dáva a čo nám v tej istej sekunde berie. Ak nebudeme rozumieť mechanizmu, akým nás mení, staneme sa jej obeťami bez toho, aby sme si to vôbec všimli.
M: V tejto súvislosti hovoríte aj o koncepte „tichej erózie“ ľudských schopností a o riziku, že ľudstvo „umrie na vlastnú lenivosť“. Mohli by ste tento proces rozobrať detailnejšie?
VŠ: Existuje veľa sci-fi scenárov o tom, ako nás AI fyzicky zlikviduje. Ja sa však obávam oveľa nenápadnejšieho konca – našej kognitívnej a sociálnej erózie. AI funguje ako tichý akumulátor našej pohodlnosti. Každá jedna interakcia, kedy delegujeme premýšľanie na stroj – či už ide o napísanie e-mailu, zhrnutie článku alebo navigáciu v meste – v nás zanecháva malú stopu lenivosti. Tisíce takýchto drobných „výpomocí“ sa sčítavajú do obrovského oslabenia našej schopnosti kriticky myslieť, porozumieť komplexným štruktúram a udržať pozornosť.
Tento proces nazývam „systém nožníc“. Spodná čepeľ predstavuje naše schopnosti, ktoré sa kvôli pohodliu neustále otupujú a erodujú. Horná čepeľ predstavuje svet, ktorý sa vďaka AI stáva čoraz zložitejším a komplexnejším. Už dnes málokto rozumie hĺbkovej logike finančných trhov, fungovaniu bánk či zdravotníckych systémov, pretože sú plne v rukách algoritmov. Ak sa tieto nožnice roztvoria príliš, nastane moment, kedy stratíme akúkoľvek kontrolu nad systémami, ktoré nás udržiavajú pri živote. Nie preto, že by sa stroje vzbúrili, ale preto, že my sme sa dobrovoľne stali kognitívne nespôsobilými ich riadiť.
M: To znie ako varovný signál. Aj vo svojej knihe však ponúkate aj cestu von. Čo konkrétne by sme mali robiť v každodennom živote, aby sme si zachovali túto „mentálnu odolnosť“?
VŠ: Umelá inteligencia sa týka každého – od detí v škôlkach až po seniorov. Nemôžeme ju nechať zatvorenú v kabinetoch vedcov alebo v zasadacích miestnostiach korporácií. Musí sa stať témou nedeľných obedov a rozhovorov v rodinách. Mojím prvým odporúčaním je budovanie „mentálnej odolnosti“, čo je koncept analogický k fyzickej zdatnosti. Pred desaťročiami sme zistili, že kvôli sedavému zamestnaniu potrebujeme ísť po práci do fitka alebo si zabehať. Dnes potrebujeme rovnaké „mentálne fitko“.
Ako na to? Začnite sebareflexiou. Skúste si pár týždňov viesť denník o tom, čo ešte robíte sami a čo delegujete na AI. Píšete ešte stále osobné správy z vlastnej hlavy, alebo len schvaľujete návrhy chatbota? Investujete čas do čítania dlhých a náročných textov, alebo sa uspokojíte s dvojvetným sumárom? Toto pozorovanie vám odhalí, v ktorých bodoch sa vaše „mentálne svaly“ začínajú atrofovať.
Druhou kľúčovou obranou je udržiavanie „offline zón“. Musíme si vedome vytvárať priestory a časy, kde sme absolútne odkázaní sami na seba, bez digitálnych bariér. Jeden deň v mesiaci alebo aspoň pár hodín v týždni v úplnom digitálnom detoxe nie je luxus, ale podmienka prežitia našej autonómie. A nakoniec, to najdôležitejšie: budujme priame medziľudské vzťahy. Diskusia s priateľmi pri víne, kde vnímame emócie, reč tela a kontext, posilňuje našu sociálnu stabilitu spôsobom, ktorý žiadny algoritmus nenahradí. Mentálna odolnosť rastie tam, kde sa človek stretáva s človekom, nie tam, kde človek len nekonečne scrolluje odpovede stroja.
Vladimír Šucha pôsobí na Európskom univerzitnom inštitúte a disponuje viac ako 30 rokmi skúseností na pomedzí vedy a tvorby politík. Je autor knihy “Keď stroje začnú myslieť” a zameriava sa na inovácie a transformačný vplyv AI na spoločnosť, kultúru a vzdelávanie.
Nenechajte si ujsť vystúpenie Vladimíra Šuchu na konferencii SKAI Conference, ktorá bude už 23. júna 2026 v Bratislave. Viac informácií a registrácia TU.
